www.galerie-sumperk.cz

Lena Jakubčáková - Baba z lesa

6. 12. – 31. 12. 2017

list k výstavě


Za troma horami a troma dolinami... Nie tri je málo, sedem. Takže za dvanástimi horami a dvanástimi dolinami, v krajine napoly otvorenej, v krajine úzkych roklín žije baba z lesa. Fyzická hĺbka krajiny už dávno predpovedala isté zneužitie, čo sa pred päťdesiatimi rokmi aj naplnilo. Pol údolia zaliala voda a takmer zaliate ostali aj nohy mladej Katky. Už vtedy sa vo vnútri tejto ženy začalo dvíhať veľké odhodlanie žiť si po svojom a odvaha neposlúchať. A zostať blízko, neodísť.

Dedina sa poslušne vyľudnila, všeobecný slovenský strach však nebol jej strachom. Po matke bola tvrdá a samostatná. Spolu s ňou i sestrami odišla vtedy o pár desiatok metrov vyššie, viac do lesa. Odvtedy sa jej dom schováva v takmer presnej linke nad zatopeným domovom. Už dávno v ňom žije sama. Veľký dom malej ženy. Aj s trinástou komnatou, mačacím dvorom, gigantickou jabloňou, lúkou a poľom rovno hore i vpravo dole, čarovnou pivnicou na kopci, padajúcou stodolou, hnojiskom pod starými malými jabloňami a maštaľou nebohej kravy Hermíny a do dvadsaťštyri rokov žijúceho a do dvoch metrov skáčuceho psa Nera..., to všetko je kráľovstvom baby z lesa, ktoré najprv matne, neskôr vrúcne vnímam asi už od mojich šiestich rokov, kedy som tam začínala chodiť ešte s dedom. Drsnosť jej povahy a prostredia, s ktorým je hlboko zrastená, je husto utkaným pavučinovým závojom, ktorý vyplaší nejedného mestského človeka. Aj preto mi bolo v rodine často vyčítané, že chcem byť ako ona, že chcem žiť jej vraj o sto rokov dozadu tykajúci život. Ten závoj je však jemný, skrýva sa za ním láskyplné srdce, krehkosť, nevšedná životná skúsenosť a dnes už vzácna múdrosť starého človeka. Napriek krutým udalostiam v jej živote (príbeh zatopenej dediny je voči nim len menej smutný fragment) a drsným podmienkam, v ktorých doteraz žije, je to starena, ojedinelá v žití bez strachu, vo vyrovnaní sa s nepriazňou, ale aj v humore a v stave pripravenosti kedykoľvek zomrieť.

Na pozadí tajomného, na prvý pohľad temného sveta jemne žiari jej prostá, čistá a zmierená duša. Keď raz odíde, stratí sa jeden dôležitý rozmer, spolu s ňou vymrie vzácny druh ľudskej existence. Vôňa  tohto bytia ma často zastihne, keď som od nej ďaleko, vtedy svet nadobúda iný zmysel, inú pravdu a hodnoty. Vtedy je zem i nebo presiaknuté slovom, ktorým si Boh vyberá slabších, aby ukázal svoju veľkosť. Tisíckrát sme počuli, že Ježiš sa narodil v maštali, a predsa ho hľadáme iba v pohodlí, v krásnych veciach, u milých ľudí, v priateľstve, šťastí, pochopení, pokoji a prebytku.

Krása sa stáva symbolom pravdy (Andrej Tarkovskij). Ale tá krása prichádza iba pomaly, neskoro, po troškách. A vie presvitať aj v neporiadku, aj v maštali, pavučine a vráskach neskroteného človeka. Světlo umírá příchodem ještě většího, ještě většího světla (Jakub Deml). Myslím, že tá krása a pravda je čistota a nedotknuteľnosť.

Láska k babe z lesa (alebo k Zelenej perle, ako na ňu odkazuje starý nápis na opornom múre za ružínskym mostom, ktorý sama stavala a ktorý kedysi fungoval ako reklama na miestny turisklub) je láskou k drsnému, krikľavému hlasu a k jeho výčitkám, vôni hnoja a teplých zemiakov, k prostote, naivnosti, samote, modlitbe za šťastnú smrť, k znovuzrodenému dieťaťu...

Lena Jakubčáková


Kromě poznámky na okraj netroufám si cokoli přidat k Leninu vyznání lásky a vděku babě z lesa, moudré paní Kateřině Kiovské, která letos zemřela. Záměrně nechávám text v měkké slovenštině; překlad setřel by pel výpovědi.

Miroslav Koval


 

Lena Jakubčáková - Baba z lesa